Pred blížiacimi sa voľbami primátora Rožňavy a rozhodovaní o tom, komu dať svoj hlas, by som veľkú váhu priradil jeho identite. Mal by to byť Rožňavčan, lokálpatriot. A ním môže byť oveľa viac ten, kto tu povedzme dlhšie nežil, než ten, kto je v meste síce fyzicky prítomný, ale duchom je bezdomovec v inom meste. Napríklad túži žiť Bratislave, ale nemá na to.

Identitu tvorí prostredie a ľudia, s ktorými človek vyrastal. Sú to tie momenty z mladosti, ktoré sa hlboko vryjú do pamäti i podvedomia a určujú ďalší život, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. Chlapec z Vargovho poľa, ktorý sa hrával v krásnych, dnes už neexistujúcich zákutiach pri Slanej, zostane Rožňavčanom v Kanade či v Írsku. A ak si to neuvedomuje, je chudák bez koreňov. Ten, kto má rád svoje mesto, sa bude k nemu správať s ohľaduplnosťou, pochopením. Lebo ten, kto pozná dôverne jeho ulice, všetky tie čarovné miesta, cíti jeho vnútornú dynamiku, na vlastnej koži zažil jeho minulosť i zmeny, bude sa k nemu správať a rozhodovať o ňom inak ako prišelec.

Často som premýšľal, prečo komunisti zničili historické dedičstvo stredovekého mesta a dovolili zbúrať unikátne centrum. Nebolo to len z ideologických dôvodov, ale i z veľmi osobných. Mesto totiž desaťročia ovládali a rozhodovali o ňom komunistickí prišelci. Boli to ľudia z dedín vykorenení zo svojej vidieckej identity a umelo presadení do mestského prostredia. Prišli sem za funkciami, mestu nerozumeli, znásilnili ho a použili pre seba. Neboli to žiadni mešťania. Historické dedičstvo maďarsko-nemecko-židovskej kultúry, ktoré mali zveľaďovať, im bolo cudzie a bolo to treba čím skôr zničiť. Tým nechcem povedať, že sa z mnohých prišelcov nestali dobrí mešťania. Stali, akurát nemali v rukách moc.

Znova je tu čas, keď Rožňave hrozí, že ju ovládnu ľudia, ktorí jej nerozumejú a nemajú ju radi. Potrebujú ju iba pre svoj osobný prospech. A to by rožňavskí lokálpatrioti nemali dovoliť.