Rozhodnutiam treba dať čas dozrieť

Rozhodnutiam treba dať čas dozrieť

Rozhodnutiam treba dať čas dozrieť

Rozhodnutiam treba dať čas dozrieť

ŠKOLA

Strednú školu som vyštudoval v Rožňave, navštevoval som Strednú priemyselnú školu stavebnú. Ďalej som pokračoval v Bratislave. Som absolventom Vysokej školy technickej, odboru technológie stavieb, čo znamená, že by som mal pôsobiť ako stavby vedúci, respektíve ako prípravár na stavbe. Po škole som začal pôsobiť v Rožňave, v Dome detí a mládeže, pretože som mal školu veľmi rád a chcel som ako asistent zostať na Katedre technológií a výstavby. Bohužiaľ, predtým som bol veľmi aktívny v Socialistickom zväze mládeže a po 89´ platil istý úzus, že ľudia takého rangu nemôžu kandidovať, ani sa zaujímať o podobné posty. Od študentského parlamentu som dostal jasné vyjadrenie, že ma nepodporia, a tak som to skúšal znova a znova, problémom bol však nedostatok peňazí. Oficiálnu ponuku som dostal až o štyri roky, vtedy som už ale pracoval, a tak som ju odmietol. Láska ku škole bola u mňa naozaj veľmi silná, pretože keď som sa začal angažovať v udalostiach Novembra 89´, pochopil som, že  na to, aby došlo ku skutočným zmenám je potrebná generačná zmena. Podľa mňa, vo všednom živote, nebolo možné zo dňa na deň všetkých členov komunistickej strany vymeniť za fundovaných nečlenov a tak som sa začal venovať mladým ľuďom. Spoločne s bývalými i vtedajšími študentmi stredných škôl a učilíšť sme založili Klub mladých a začali sme vyvíjať rôznu záujmovú aktivitu. Do nášho tímu sa vtedy dostala veľmi zaujímavá žena, psychologička Mária Potočná. Mala silný životný drive a uvedomovala si, že prišla doba, kedy treba zmeniť nasmerovanie mladých ľudí. Aby pochopili, čo je sloboda, aké sú ich práva, povinnosti, ale zároveň sa naučili byť zodpovední, sebavedomí, aktívni a dokázali sa presadiť. Som hrdí na to, že veľa z nich našlo v živote svoje uplatnenie a sú veľmi úspešní.

ZAMESTNANIE

Pravdu povediac, po neúspešnom pokračovaní v štúdiách, sklamaní bol som dobrodruhom. Stavbárina ma vždy bavila, ale ako to zvykne bývať s vecami, ktoré má človek rád, chodí okolo nich ako okolo horúcej kaše. Ako som spomínal založili sme Klub mladých a organizovali sme spolu s ostatnými mladými ľuďmi rôzne spoločenské a kultúrne akcie: diskotéka s ROCK FM Rádiom (prišli J.Viršík, G.Kuruc, L.Černák a premiérovali u nás Hollyday rep), FUN Rádio so strýcom Marcinom a legendárnym Petrom Šoubom (American TOP 20). To boli medzi mladými pojmy. Do dnešného dňa (si myslím), že žiadne akcie nemala taký ohlas. Neskôr napríklad aj Miss Rožňava, Miss Roma, módne prehliadky.... Po odchode z Domu detí a mládeže som sa vďaka týmto aktivitám dostal k manažovaniu veľkoobchodu s potravinami u jednej súkromnej firmy v Revúcej.  Postupne som pochopil, že je to asi nad moje sily, a tak som sa dal zase na inú skúšku svojej osobnosti a pustil som sa do oblasti financií a poisťovníctva. Takéto finančné poradenstvo som robil asi tri roky, spolu s kolegami sme dosiahli výborné úspechy, darilo sa nám a určite to bola zaujímavá skúsenosť. Ale trh sa začal liberalizovať, prichádzali nové poisťovne a trh požadoval iné produkty a doma. K tomu zmena vlastníkov vo firme, tak som sa rozhodol ísť ďalej. Vtedy prišla ponuka prevádzkovať nočný bar. A tak vznikla myšlienka Royal clubu. Ikona pre mnohých mladých v našom meste. Po roku a pol som bol unavený a náhodou som sa stretol s p. Rusnákom s Lubeníka, ktorý mi ponúkol na odpredaj licenciu na Európsku databanku – informácie pre podnikateľov a o podnikateľoch na telefón resp. elektronicky – výpisy, maily, internet. Myšlienke som sa tak nadchol, že som od neho licenciu na okres Rožňava a Spišská nová Ves získal a neskôr som kúpil licencie pre Banskú Bystricu, Zvolen, Lučenec, R.Sobotu, Brezno. Videl som v informačných technológiách obrovské možnosti. Bohužiaľ v rokoch 1995-1998 poznačilo podnikanie vládnutie p.Mečiara, jeho nezmyselné privatizácie a druhotná platobná neschopnosť. To ma položilo. S Európskou databankou som skončil v roku 1998, kedy som vrátil licenciu. Odvtedy vlastne pôsobím v stavebníctve. V roku 1999 som si „odskočil“ ako „turista“ na 9 mesiacov do Anglicka, kde som dostal ponuku postaviť rodinný dom pre známeho. Nešlo to však v takom tempe, ako som predpokladal a tak som sa rozhodol aspoň sa naučiť jazyk. Nemal sa však potrebnú hotovosť a tak som sa začal brigádovať u jedného mäsiara zhodou okolností z Drienovca, ktorý emigroval z Československa začiatkom 70 tych rokov. Otročina. 16 -18 hodín práce denne (mimo nedele) sviatok, piatok, k tomu škola, štúdium... Zocelilo ma to.  Vrátil som sa dobrovoľne s cieľom vrátiť sa naspäť, lebo sa mi tam zapáčilo. Podporovala ma škola a chcel som si urobiť diferenciálne skúšky na univerzite. Ale chcel som sa vrátiť ako študent a hlavne legálne. Keď sa mi ani na tretí pokus ( aj napriek tomu že ma moja škola King street school a priatelia v Anglicku všemožne podporovali) v návale emócií som sa rozhodol, že sa na  zareagujem na prvú ponuku personálnej agentúry, na ktorú narazím. Vydal som sa od ambasády, okolo VŠMU k Michalskej bráne a neďaleko univerzitnej knižnice som „narazil“ na reklamné Áčko, oznamujúce nábor managerov pre novú spoločnosť prichádzajúcu na Slovenský trh. METRO Cash&Carry. Bola to úžasná doba. Toľko entuziasmu, elánu pri práci som predtým nezažil. Firma vytvárala fantastické podmienky pre prácu, osobnostný rozvoj a kariéru. V krátkej dobe som dosiahol svoj vrchol vo firme a po roku a pol som začal stagnovať. Vtedy prišla ponuka od personálnej agentúry pracovať  pre banku. Splnil by sa môj sen, pracovať v banke. A ak som ponuku prijal. Bol som však sklamaný a po necelom roku som odtiaľ odišiel. Banka integroval do jedného veľmi perspektívneho programu toľko schopných, vzdelaných, perspektívnych ľudí a nadšených ľudí (do dnešného dňa sme s mnohými v kontakte), že sa mi zdá až nepochopiteľné a mrhala s ich časom a akí ľudia ich riadili. Stane sa. Program po mojom odchode zrušili a prepustili väčšinu zainteresovaných. Škoda. Prišiel čas vrátiť sa k tomu, čo som vyštudoval. Vďaka práci pre firmu Deštrukprojekt som získal veľmi rýchlo kontakty vo firme ZIPP s.r.o a STRABAG a podarilo sa mi získavať zaujímavé zákazky. Aj vďaka mojej práci sa podarilo realizovať niekoľko zaujímavých stavieb. Administratívna budova VERED Bratislava (tu okrem výstavby som riadil búracie práce hudobného štúdia OPUS za plnej prevádzky v ostatných priestoroch), Polyfunkčný objekt na Záhradníckej v Bratislave, Wellya Štúrovo, Magnus v Trenčíne, TESCO v Lučenci a Ružomberku a ďalšie. Medzi nimi aj Obchodné centrum v Aleji Jána Pavla II. V Rožňave, ktoré je najväčšou investičnou akciou v Rožňave od roku 1980. Najmä do polovice minulého roka to fungovalo vynikajúco, v tom období som sa totiž na 2 roky upísal rakúskemu investorovi, resp. jednej developerskej spoločnosti, ktorá v našom meste postavila obchodné centrum. Z dôvodu krízy však investor pretrhol všetky spojenia a tak od minulého roku fungujem v Rožňave samostatne. Teraz sa venujem inžinierskej činnosti, projektovaniu, architektúre a minulý rok som rozbehol zaujímavý projekt právnej pomoci.

RODINA

S mojou bývalou manželkou Zuzanou mám syna Dávidka, ktorý práve oslávil 5 rokov. Aj to je dôvod, prečo som tu chcel zostať. Chcem ho vidieť vyrastať. Máme z neho obrovskú radosť, snažím sa byť s ním každý deň a veľmi ma to napĺňa. Keby som bol už pred 10-15 rokmi tušil, že je to také fantastické mať dieťa, byť otcom, neváham. Ale všetko asi musí dozrieť. Na všetko treba asi čas.

*******

Už v 89´si sa začal angažovať v politike. Mal si svojich stálych favoritov - preferoval si jedno spektrum, alebo si prešiel nejakým názorovým vývojom?

Zaujímavá otázka. Myslím si, že som sa vyvíjal spolu so slovenskou politikou. Keď som v novembri 89´pred generálnym štrajkom prišiel do Rožňavy, pôsobil som na fakulte mojej školy ako zväzácky funkcionár. Veľmi som nerozumel tomu čo sa vtedy dialo. Bol som výtvorom tej doby. Oddaný a loajálny systému. Moji spolužiaci a ani ľudia okolo mňa mi nedokázali vysvetliť čo sa deje. A hlavne prečo. Ja ani nikto v mojej rodine neprešiel represáliami režimu a všetko čo socializmus prinášal som prijímal tak ako to šlo. Vtedy som mohol byť maximálne nahnevaný na Benešove dekréty, vďaka ktorým sa ukrivdilo mojim starým rodičom. Ale tí prijali svoj ďalší osud po príchode na Slovensko ako väčšina „prídelov“ skromne a v pokore. Skromnosť a pokora je charakteristická aj v mojej výchove. Ale aby som sa vrátil k téme. Po sviečkovom pochode 16. novembra som 17. teho zo zdravotných dôvodov pricestoval domov. Mal som potrhané väzy na ľavom priehlavku a kotníku (úraz z volejbalu). Čo sa dialo vtedy som počul a videl len tak ako to médiá vtedy prezentovali. Ako útok na socializmus a náš pracujúci ľud. Vtedy som zašiel za Katkou Tóbisovou, predsedkyňou OV SZM v Rožňave, ako za prirodzenou autoritou a poprosil som ju, aby mi vysvetlila, čo sa momentálne deje, pretože mi to nebolo celkom jasné. Ľudia vravia to a agenda ono. Prizvala si na pomoc ideologického tajomníka OV KSS a snažili sa mi to vysvetliť. A to bolo možno impulzom. Vždy chcem prísť veci na koreň, aby som ju pochopil. A tak som sa držal aj tentokrát tejto zásady. A dopadlo to tak, ako to dopadko.

Na vysokej škole ste medzi sebou ako študenti o tejto situácii nediskutovali?

Nie, úprimne povedané, ja som nebol súčasťou takýchto diskusií. NESKôR SOM POCHOPIL, Že mnoho mojich spolužiakou o tom nechcelo so mnou rozprávať a tí čo to skúsili som, podľa môjho názoru, dokázal vždy vyargumentovať a ako som sa pozdejšie dozvedel, dokázal som ich zmiasť v ich názore na socialistický režim a všetko čo sa vtedy dialo. Však som bol školený. V deň kedy sa konala „sviečková akcia“, ktorá bola pred ministerstvom školstva, sme hrali volejbalový zápas, pri ktorom som si dvakrát podvrtol nohu a potrhal väzy. V noci ma na pohotovosti ošetrili a lekár mi odporučil domácu liečbu. Pomaly sa končil semester , ja som bol vzorný študent a tak som mal veci v poriadku a rozhodol som sa 17 teho v noci odcestovať domou. Mobili ešte neboli a tak som nemal od spolužiakov skoro žiadne informácie. A možno aj preto udalosti prebiehali okolo mňa veľmi rýchlo a nechápal som ich. Po vyššie spomínanom stretnutí som sa začal o veci zaujímať. Spolužiaci, ktorí boli v centre diania, mi sporadicky telefonovali, čo sa deje ale to bolo väčšinou po. Ja som sa do toho celého dostal až vďaka generálnemu štrajku, keď sa v škole vyhlásilo moratórium na vyučovanie a študenti vyšli do ulíc, vyjadriť svoj postoj a dať najavo, že stoja jeden za druhým. Zastihlo ma to v Rožňave takže som sa angažoval tu. Doma. Vidím v tom symboliku.

Uplynulý víkend prebehli siedme parlamentné voľby. Bol si voliť?

Áno. Využívam svoje právo a hlasovaním ovplyvniť dianie na Slovensku.

Pamätáš si ešte, koho si volil v prvých slobodných voľbách ?

Pamätám. VPN.

Ako vnímaš politiku s odstupom dvadsiatich rokov?

Ako záležitosť každodennú. Či chcem alebo nechcem. Nesledujem ju až tak podrobne.  Ale ak ma niečo zaujme idem do hĺbky aby som tomu rozumel a vytvoril si vlastný názor. Orientujem sa v nej jednak cez médiá, ale predovšetkým prostredníctvom ľudí, ktorými som obklopený a ktorých názor si vážim. Vždy keď v spoločnosti rezonuje nejaká téma, sadnem si s nimi, len tak nadhodím tému  a počúvam ich názory, ktoré potom konfrontujem s tým, čo si dokážem prečítať na internete, alebo v tlači. Robím to vždy, keď sa deje niečo dôležité alebo niečo čo ma zaujme, ako napríklad teraz - problém s dvojitým občianstvom. Dianie okolo tohto „problému“ sa mi javí ako nepochopenie práva na slobodné rozhodnutie a pri rozhodnutí zodpovednosti  stým spojenej. Každý má právo rozhodnúť sa slobodne, ale s týmto právom je v ruka v ruke zodpovednosť a tolerancia. A toto sú veci, ktoré ma zaujímajú. Ani nie tak názory politikov, ale ľudí. Ako to vnímajú, prečo a na základe čoho. Potom s tým súvisí aj dostupnosť informácií a pre niektorých objektívne stanovisko nezainteresovaných.  Myslím si, že to platí obecne, na všetko s čím sa potýkame v každodennom živote.

A takto zisťujem, že aj napriek tomu, že sme si v 90-91 prvom mysleli, že vieme, čo je sloboda, slobodné vyjadrovanie, demokracia  a zodpovednosť s tým súvisiaca, nie je tomu tak. Mrzí ma, že ľudia nežijú slobodne, respektíve, sloboda je vnímaná inak. Mal som to šťastie pochodiť počas svojho života veľa krajín. Od Severnej Kóreji po brehy Atlantického oceánu. A pochopil som, že slobode sa musím učiť. Sloboda, to nie je len slobodne sa vyjadrovať, slobodne existovať, ale sloboda je vziať na seba zodpovednosť za to, čo človek urobí v rámci toho svojho slobodného rozhodnutia. Ale ľudia sú ešte zrejme zaťažení minulosťou, zodpovednosti by sa mnohí najradšej zbavili. A to potom vidno v každodennom živote.

Ako vnímaš dnešných mladých ľudí, ktorí nie sú zaťažení minulosťou a vnímajú ju len prostredníctvom svojich rodičov?

Myslím si, že mladý človek nemôže vyrastať bez toho, aby na neho niekto vplýval. Vo väčšine prípadov je to rodina. Keď sa človek formuje, určite v ňom ostane nejaký základ, z ktorého potom čerpá, vyvíja sa. A myslím, že ten základ, ktorí väčšina mladých ľudí u nás dostala, je od rodičov a blízkeho okolia. Zdá sa mi však pasívny a konzumný.  Ako by na niečo čakali.

... že sa na tom nedajú stavať vysoké budovy ?

Asi tak. Vyčkajme chvíľu, možno sa niečo zomelie. Však nejako bolo a nejako bude. Mňa sa to netýka. To tí druhí..... Výnimky mi potvrdzujú toto pravidlo.

Napriek tomu, že dnešná spoločnosť je slobodná a mladí ľudia majú prebytok informácií, sú veľmi ľahko ovplyvniteľní. Populárni sú ľudia ako Kotleba a rôzne extrémistické skupiny...

Každý mladý človek, od nejakého veku, alebo po nejakom veku, chce byť stredobodom pozornosti a hľadá si cestu, svoj svet, v ktorom bude stredom a myslím si, že  extrémizmus je, pre niektorých alternatíva. Priestor byť iní.

...ktorí, už majú volebné právo...

Áno, ale to je extrém. Podstatné  je proste byť stredobodom pozornosti, snaha byť iným. Niekedy sa človek dostane do situácie, kedy je to tá najdostupnejšia alternatíva. Nie je to zlé, pokiaľ si mladý človek prejde takýmto obdobím, niečo si odžije, otlčie sa, vyskúša rôzne možnosti. Ale nesmie stagnovať. Zostať pri tom jednom. A to platí pre celé „spektrum“ ponuky života Ako kedysi tovariši... To sa mi páči a myslím si, že mnohí dnešní mladí ľudia sú presne takí. Som presvedčený, že je to proces dozrievania, že si chcú prejsť len nejakým spektrom, nadobudnúť životnú skúsenosť na ktorú sa ale v budúcnosti nebudú viazať. Pre mladých je dnes dôležité sebauspokojenie, sebapresadzovanie, sloboda pohybu, chcú si užiť aj ten spoločenský konzum...Ale verím, že je to časovo limitované. Ako u ovocia či zelenine. Dozrú. Niekedy ako samorasty, inokedy pod dohľadom. Väčšina určite. Myslím si, že my sme to mali ľahšie. Bola malá ponuka. Buď, alebo.

Aj málo potešilo...

Áno tak, presne tak. Dnes mladý človek potrebuje viac času,  aby sa v tom všetkom dokázal zorientovať, alebo aby nadobudol presvedčenie, že sa zorientoval. Ale nech zostáva otvorený a tolerantný voči názorom iných.

V súčasnosti sa často hovorí o tom, že ľudia sú frustrovaní. Máš taký pocit, že sme večne nespokojní so svojou situáciou?

Sú medzi nami aj takí. V takejto situácii pomôže prejsť si nejakými africkými, alebo ázijskými krajinami, porovnať si situáciu, nebyť tu zabarikádovaný. Majú tú možnosť, mohli by ju využívať. Proste si myslím, že na to, aby sa človek doformoval, mal by spoznať aj niečo iné. A možno ani netreba ísť do Afriky, stačí, keď vybehne na Čučmiansku ulicu v Rožňave pozrieť sa, ako žijú ľudia tam. A bude po frustrácii. Ak ovšem tieto povahy nechítí ďalšia. Empatická frustrácia.

Spomínaš Čučmiansku ulicu v Rožňave. Je pravda, že rómska komunita je tu silná a nie je bezproblémová. Dnes sú rôzne aj extrémistické názory, že je potrebné urobiť poriadok.  Máš nejakú predstavu o tom, ako by bolo potrebné riešiť túto situáciu?

Pracoval som s Rómami, aj keď netvrdím, že cielene. V rokoch 2007-2009 bolo nedostatok kvalifikovaných pracovných síl na stavebnom trhu. Prišiel obrovský stavebný boom, množstvo ľudí odišlo za prácou vonku a u nás vzniklo vákuum. Zistili sme, že máme dostatok vzdelaných Rómov, ktorí sú vyučení murári, železiari, tesári... Našli sa však ľudia, ktorí mysleli dopredu. Spomeniem pána Polyáka z Brzotína, ktorý využil situáciu a rozhodol sa, že tým Rómom dá šancu, vytvorí nejakú rómsku skupinu a začne s nimi pracovať. Spolupracoval som s nimi a zistil som, že pokiaľ im ide o živobytie, sú ochotní a schopní pracovať. Zrazu existovali v prostredí, ktoré od nich očakávalo presnosť, rýchlosť a disciplínu, kládli sa na nich nároky a oni dokázali byť zodpovední a osvojili si pracovné návyky. Zistil som, že pod tým tlakom sú schopní podávať výkony a oni si mnohí uvedomili, že sú šikovní, že im tá práca naozaj ide, jednoducho objavili nové možnosti. Mám spätné väzby, že viacero Rómov, ktorí dostali priestor a chceli niečo dosiahnuť, dnes samostatne podniká. Tí, ktorí nechceli pochopiť, nepochopili a vezú sa ďalej. Ale to sa netýka len Rómov, ale aj bielych. Mnohí nevedia využiť situáciu, uniesť veľký tlak, ktorý je na človeka vyvíjaný a zažíva nové životné situácie, na ktoré predtým nebol zvyknutý. Netreba to vnímať ako problém iných, ale ako náš.

Ja som mal voči Rómom blok z detstva, pretože mi jeden z nich ukradol bicykel. Do dnes sa spolu stretávame, zdravíme sa, nepripomínam mu to. Jednoducho som si povedal, že ten blok je lepšie prelomiť, dať tomu šancu. Sú medzi nimi takí aj onakí. Ako medzi nami.

Zmenilo sa a tí ľudia na mňa pozerajú ako na čudáka, sú prekvapení, že mám odvahu tade prejsť, alebo si myslia, že som nejaký daňový kontrolór. Niekedy tam zájdem aj so synom, snažím sa mu ukazovať skôr tie pozitíva, niekedy sa pridá k deťom, ktoré sa tam hrajú a ja mu v tom v žiadnom prípade nebránim. Prednedávnom sme si tú trasu prešli aj s priateľkou a tiež to začala vnímať inak, pochopila, že to nie je geto, ako to mnohí volajú, ale časť Rožňavy, v ktorej žijú ľudia. Lenže my sa ich snažíme stále viac a viac izolovať bez toho, aby tam vládol nejaký poriadok. Oni si, samozrejme, žijú vlastným životom, čo je škoda, pretože tá časť nášho mesta upadá. Mohlo to byť pekné miesto a ja predpokladám, že v blízkej budúcnosti sa pekným miestom aj stane. Čiže, problematiku Rómov vnímam tak, že si potrebujú uvedomiť, že sa buď postavia na vlastné nohy, alebo budú žiť naďalej takto. A potom príde selekcia, mnohí si však uvedomia, že majú možnosti, otvoria sa im oči a začnú normálne fungovať

Ako vnímaš toto mesto? Využilo za uplynulých 20 rokov svoj potenciál?

Mesto zakrpatelo. Úprimne povedané, sám sebe neviem odpovedať na otázku prečo. V roku 1989 tu bol jeden archivár z Košíc, ktorý mi dal k nahliadnutiu časopisy, ktoré vydávalo rožňavské gymnázium v tridsiatych rokoch minulého storočia. Zistil som, že Rožňava v tom období žila. Bolo tu množstvo kolkární, ľadových plôch, mesto organizovalo v sezóne niekoľko plesov, pravidelne tu hrávalo divadlo z Budapešti. Rožňava mala jednu, dokonca mám pocit, že dve ochotnícke scény, ktoré vystupovali každý týždeň. Existovalo množstvo spolkov, ktoré vyvíjali aktivity a pravidelne niečo organizovali. Ľudia združení v týchto komunitách sa chceli navonok prezentovať, ukázať, čo vedia, dať najavo tú súdržnosť medzi sebou. Život v Rožňave sa podľa mňa sústreďoval okolo rôznych takýchto združení, ktoré  ho držali pokope. Bol som milo prekvapený, ako toto mesto žilo, bolo centrom čohosi, pretože v tých článkoch spred sto rokov cítiť, že o Rožňavu bol skutočný záujem. Bola stredobodom pozornosti, rozkvitala.  Neviem, či zlom nastal druhou svetovou vojnou, ktorá bola určite významným medzníkom v histórii. Edita Kušnierová veľmi pekne povedala, že kultúrne mesto robia kultúrni ľudia, respektíve že kultúrnych ľudí vychováva kultúrne mesto a tu tá kultúra prestala existovať. Zničili sa mnohé pamiatky, mnoho vecí sa zbúralo a nikto si neuvedomil, že okrem toho, že sa zbúrala polovica mesta, Rožňavčanom do značnej miery vyhnali hrdosť a lokálpatriotizmus. Myslím si, že Rožňava po roku 45´ už nedostala šancu od vlastných obyvateľov. To, že nedostala príležitosť zvonka, to je už druhá vec. Umelo udržiavané bane však za šancu nepovažujem. Myslím si ale, že práve teraz prichádza obdobie na zmenu.  Pretože, kto zažil Rožňavu v zime o polnoci, ako na neho v tichu padá sneh na námestí, určite na neho prehovorili tie múry. Posťažovali sa mu, ale povedali mu aj to, čo bolo vždy pekné na tomto meste a čím sa kedysi hrdilo. A to je pre mňa taký balzam na dušu, ktorý ma nabíja energiou a na ktorý vždy keď si spomeniem, uvedomím si, že by som sa z tohto mesta nepresťahoval aj napriek jeho nedostatkom. Jednoducho cítim, že sem patrím a že mu niečo dlhujem a čím som starší, tým si ten dlh uvedomujem viac a s tým treba niečo robiť.

Povedal si, že mesto zakrpatelo a má mnoho nedostatkov. Ak by si ale mal nejakému kamarátovi opísať toto mesto a vyzdvihnúť jeho pozitíva, čo by si mu povedal?

Určite považujem za pozitívum to, že námestie sa konečne dalo trošku dokopy. Veľkou výhodou je aj turistický ruch, pamiatky, ktoré sú v blízkosti Rožňavy a pomaly sa začínajú zviditeľňovať. Nepotreboval by ani sprievodcu. Určite by si v týchto prírodných krásach a kultúrnych pamiatkach dokázal oddýchnuť. Ale určite by som vyzdvihoval najmä atmosféru tohto mesta, ktorá je jedinečná.  

Sleduješ komunálnu politiku?

Sledujem ju v podstate v tých istých dimenziách, ako politiku celoslovenskú. Zúčastnil som sa všetkých lokálnych volieb a vždy som dal hlas ľuďom, o ktorých som si myslel, že dokážu presadiť svoje myšlienky a predstavy.

Predpokladám, že si sa zúčastňoval aj volieb primátora mesta.

Samozrejme. Ale len jediný krát prispel aj môj hlas k tomu, aby sa daný kandidát stal víťazom. Bol to pán Ondréšik. Okrem neho sa ani raz nestal primátorom mesta môj favorit.

Aký máš názor na politickú situáciu v meste?

Myslím si, že primátor mesta je určite dôležitá funkcia, mal by byť prirodzenou autoritou, keďže je najvyšším predstaviteľom miestnej samosprávy. Bohužiaľ, v tomto meste to vnímam tak, že ani jednému z nich sa okrem toho, že sa dokázali presadiť a stať sa primátorom, z nejakého dôvodu nepodarilo okolo seba postaviť takú skupinu ľudí, ktorá by dokázala zhmotniť myšlienky z ich predvolebnej kampane. Ľudí, ktorí by ich dokázali podporiť a pomôcť im. Až neskôr som pochopil, že tí ľudia neboli pripravení stať sa primátormi, tak ako mnohí poslanci neboli pripravení stať sa poslancami. Ciele, vytýčené v predvolebných programoch, boli populistické a nemali v tomto meste reálne zázemie. A problém vidím práve v tom, čo som povedal. Nech mi to pán Laciak odpustí, ale bohužiaľ, on je podľa môjho názoru tou najevidentnejšou obeťou toho systému. Nemá okolo seba ľudí, o ktorých by sa mohol oprieť a tým pádom je sám vojak v poli. Tak to potom vyzerá aj na zastupiteľstvách. Je to smiech cez slzy. Ľudia postupne zisťujú, že mesto nemá peniaze, že naše peniaze sú rozhádzané... A to všetko preto, že vedenie mesta sa nevie dohodnúť, stretnúť a porozprávať. Možno to robia cielene, možno im tento chaos vyhovuje, pretože sú tak schopní napĺňať si nejaké svoje osobné ciele, čo je síce obdivuhodná taktika, ale treba si uvedomiť, kto ju financuje.

Keď si zoberieme samotnú účasť z posledných lokálnych volieb a potom to množstvo hlasov, ktoré jednotliví poslanci získali, tak zistíme, že sú tam poslanci, ktorí mali len 200-300 hlasov. Aj to potom nevadí, pokiaľ aspoň s polovicou alebo s tretinou človek udržiava nejaký kontakt. Toto mesto nežije tým ako som kedysi čítal, že ten cech sa dal dokopy, výbor sa dal dokopy, čosi vymysleli a išli za primátorom a povedali mu, ty si tu primátor, my si myslíme o tejto veci toto a ten primátor povedal: chlapi toto je váš názor a vašich rodín, píšem si ho. Proste vybavená záležitosť, toto mi tu chýba. Mesto má šancu podľa môjho názoru, keď nebudeme apatickí, vtedy je nádej toto mesto pohnúť niekde inde. Čo ma teda úplne dorazilo, bol som v Základnej škole na Zlatej ulici a bol som nešťastný. Sú to predsa naše deti, generácia, ktorá by nás mala nahradiť a teraz im vštepíme, že nemáme záujem riešiť to, že tam zateká strecha, lebo mesto nemá peniaze. Tak na niečo iné sú a na niečo nie. Preboha, však komu inému, keď nie tým deťom?  Všetci sa tu sťažujú, že decká chodia do 57 krčiem, ktoré tu máme, no ale tak kde inde pôjde to 15-16 ročné dieťa, ktoré chce byť stredom pozornosti? Kam ho pošlem? Tak choď do modelárskeho krúžku, však tu máme aj modelársky krúžok, choď modelovať. Príde do modelárskeho krúžku a zistí, že si tam musí kúpiť aj pílku. Tak požiadajme ľudí o radu, však to sú ich dane, keď my nevieme priority, alebo sme si vymysleli volebný blud.

Zapojil si sa do zbieranie podpisov pod petíciu za zníženie počtu poslancov a volebných obvodov, aké si zachytil spätné väzby?

Som veľmi rád, že si sa to opýtal. Ja som mal po dlhom čase možnosť inak ako podnikateľ stáť na ulici, dokonca Matúša Bischofa som nahovoril, aby sme šli na Hornocintorínsku ulicu do nášho geta. Ja som sa postavil s tou petíciou pred Billu s tým, že som chcel vedieť, ako si ma ľudia možno pamätajú z tribún, či budú ku mne úprimní a otvorení. Chcel som vedieť, ako moji známi budú na mňa reagovať a bol som milo prekvapený. Veľmi veľa ľudí to sledovalo na internete, alebo to dostali do schránok. Chceli prejaviť svoju vôľu, chýbal im priestor pristaviť sa fyzicky k niekomu a povedať, čo ich ťaží na duši. Chcem povedať Rožňavčanom, že ďakujem veľmi pekne, že našli v sebe odvahu, tí ktorí podpísali. Zrazu sme za dva dni mali teda 250 podpisov.

Malo by sa mesto nejakým úplne iným spôsobom správať, otvoriť ľuďom?

Neodpoviem tak priamo, ako by si možno očakával, lebo bolo by to najjednoduchšie. Ja mám pocit,  že títo ľudia potrebujú mať pocit, že sú priamo účastní na dianí.

Aby boli vtiahnutí do diania?

Áno, áno presne tak. Niektorí, samozrejme podľa ľudskej povahy, sa aktívnejšie zapájajú, niektorí menej. Ale keď ja vymyslím si, stretnem na chodbe susedu a poviem: pani suseda nezabudnite, dneska je bytová schôdza a budeme riešiť viete čo. Pán Kováč, nemôžem prísť ale svoj názor niekde vyjadrím, som rada, že ste ma zastavili, nie je vám to jedno, čo si myslím. Ľudia proste potrebujú takýmto spôsobom chytiť, nie každý je ten typ, že sa zapojí do toho aktívne.

Ale nedávno bola verejná diskusia na tému predaja pozemkov pre Kaufland a vtedy primátor konštatoval, že ľudí to nezaujímalo, bolo tam len 20 občanov.

Keď chcem predať svoj produkt, tak urobím všetko pre to, aby som ten produkt predal. Vymyslím nejaký zaujímavý slogan, vymyslím nejakú agresívnu kampaň, ktorá osloví čo najviac potencionálnych klientov. To je pochopiteľné, keď chcem spätnú väzbu, či ten produkt má alebo nemá svoj efekt, či sa chytí alebo nechytí, inú možnosť nemám, ak to chcem seriózne predávať. Toto o čom hovoríš a väčšina tých vecí, ktoré sú podstatou pre toto mesto, by sa malo riešiť práve takouto agresívnou reklamou: ľudia preboha, však jednu plechovú búdu tu už máme, alebo chceme ešte aj druhú plechovú búdu? Vy to naozaj vnímate tak, že vám to je jedno, čo s tým historickým jadrom bude? Podľa nich sa ich nikto na nič pred tým nepýtal a teraz zrazu chcú vedieť? Prečo si rozdeľujú odmeny a vtedy sa neopýtajú, čo si o tom myslíme? Chýba spätná väzba a toto nikto zatiaľ od tých ľudí nechcel. V marketingu je normálne, že vy si pýtate spätnú väzbu v obchode: neoslovila vás naša ponuka, prečo ste si nekúpili toho viacej? Povedzte kľudne, kde je pes zakopaný.

Spomínal si, že chceš splatiť dlh tomuto mestu, neuvažoval si nad na tým, že sa zapojíš do komunálnej politiky?

Ak budem mať pocit, že som schopný byť obklopený ľuďmi, ktorým tiež záleží na týchto veciach a títo ľudia vyšlú pozitívny signál, že sa chcú hýbať, tak vtedy áno. Vážne rozhodnutia by podľa môjho názoru mali vždy dozrieť. Toto je vážne rozhodnutie byť v súčasnosti lokálnym politikom, lebo človek sa takto dostáva viacej na oči a nielen vďaka svojej rodine a svojmu pôsobeniu, ale aj kvôli tomu, že mal by teoreticky zastupovať názory iných ľudí. To je iná pozícia ako biznis. Ak nemám pocit, že som schopný postaviť tím okolo seba alebo nemám pocit, že som schopný byť súčasťou nejakého tímu, ktorý sa tvorí, a nekomunikujem s tým tímom, nemá to zmysel. Dostal som sa do toho diania s tým, že teraz mám pocit, že je tu nejaká nespokojná skupina ľudí.

Myslíš Občiansky klub Rožňava?

Myslím tým Občiansky klub Rožňava. Tí ľudia nezmizli v priebehu dvoch dní alebo mesiaca a pre mňa je už podstatné, či tam nejaká vôľa je alebo nie je. Vďaka osloveniu aj ďalších známych som sa rozhodol, že oslovím tú skupinu a ponúknem svoje služby, respektíve svoje schopnosti pre tento tím. Vyzerá to tak, že som sa uchytil, snažím sa pomôcť a takýmto spôsobom sa mi to javí zaujímavé. Som ochotný do toho investovať veľa energie a času. Sme tá generácia, ktorá pred sebou už netlačí veľa generácií, už zostáva len jedna dve.  Možno je najvyšší čas sa do toho pustiť. Ty si povedal krásnu myšlienku, že to má byť nejaký prienik a v rámci toho prieniku naozaj sa dať dokopy a zoznámiť sa, skamarátiť, možno spriateliť a takto vytvoriť tím, ktorý potom dokáže nabaľovať ďalších. Mám pocit, že teraz že taká doba je a chcem chytiť príležitosť za pačesy a zahryznúť sa do toho.

A v akej úrovni tú príležitosť vnímaš? Máš už nejakú konkrétnejšiu predstavu, že by si povedzme kandidoval za poslanca alebo aj za primátora?

Ja som sám v sebe rozhodnutý, že urobím všetko preto, aby som bol poslancom a úprimne povedané, pokiaľ sa naplní moja vízia, predpokladám, že áno, tak určite budem kandidovať aj za primátora mesta.

Budeš kandidovať za nejakú politickú stranu alebo ako nezávislý kandidát ? Aj toto už máš premyslené?

Áno, chcem kandidovať ako nezávislý kandidát s tým, že budem hľadať podporu naprieč politickým spektrom, ktoré mi je blízke. Úprimne povedané, všetky stredopravé  politické strany sú pre mňa veľmi blízke. Začnem oslovovať svojich známych, u ktorých si myslím, že tá iskierka sa dá nejakým spôsobom ešte vzkriesiť, ten plamienok nádeje, chcenia, že sa niečo zmení v tomto meste. Koncom júna chystám stretnutie ľudí, o ktorých sa chcem opierať a otvorene im povedať to, čo som povedal tu, že chcem kandidovať za poslanca a v prípade, že budem mať dosť veľkú podporu, určite aj za primátora tohto mesta. Chcem zostaviť taký tím, o ktorom si myslím, že by bol schopný konečne v tomto meste urobiť poriadok. Ja netvrdím, že keď sa to podarí, že za tie štyri roky bude ľadový štadión zakrytý a bude krytá plaváreň, všetky komunikácie budú v poriadku atď. Myslím, že tieto štyri roky nebudú bohužiaľ o tom. Treba toto mesto najprv dostať do normálneho bodu, existovať z tých peňazí, ktoré reálne k dispozícii sú a aby ľudia mali odôvodnený pocit, že toto je ich mesto. Aby bolo jasné, koľko vlastne tých peňazí máme, kde ich míňame, či efektívne. Ja netvrdím, že ten úver nie je potrebný, nechcem do toho šprtať, pretože nemám pred sebou ekonomické čísla mesta a netuším, v akom svrabe je, ale som si istý, že treba tu robiť hrubú čiaru a povedať si, že keď mám 1 000 korún, nemôžem počítať s 1 500 korunami. Keď je robota pre 12 ľudí, nemôžem zamestnávať 60 ľudí, nie som sociálny podnik. Vždy je to o tom, že nie je tu systém, nie je tu dozor nad tým systémom, nefunguje to tu a to je škoda. Keď nie ste automechanik a viete, že ten karburátor treba dať opraviť, dvakrát sa vám to možno podarí, ale na tretíkrát kamarátovi pokašlete auto a budete musieť kúpiť celý motor. Ja mám taký pocit, že toto mesto funguje akosi tak. Ktosi povedal v rozhovoroch na Inforožňava, že nikto ho neučil byť politikom. Pokiaľ nepoznám chod mestského úradu a mestského zastupiteľstva, tak načo tam leziem, preboha.

Myslíš, že vo voľbách na konci roka nastúpi nová generácia poslancov, že sa zmení atmosféra spravovania mesta?

Urobím všetko pre to, aby sa to podarilo.

Čo je takým tvojim krédom, pocitom zo života, v tvojom veku a po tom všetkom, čo si dosiahol a prežil?

Veľmi veľa síl a energie mi dáva jedna myšlienka ešte z vojenčiny - vojak sa nesmie sťažovať skôr, ako po 24 hodinách. Človek by mal každému svojmu rozhodnutiu dať čas dozrieť. Samozrejme, keď sa topí, tak tam asi ťažko budeme dávať 24 hodín. Rozhodnúť sa treba v takom prípade ihneď, ale v tých veciach, o ktorých človek nevie tak spontánne rozhodnúť, alebo si myslí, že spontánne rozhodnutie prišlo príliš rýchlo, počkám 24 hodín aj viac, aby som si bol istý, že to rozhodnutie bolo dobré. Niekedy to zdržiava veci, ale vo väčšine prípadov to prinieslo väčší efekt. Zatiaľ sa mi to naplnilo, nechať veci dozrieť a nie ich vykopať.

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Belo Hefler